Text, ktorý sa proste zrazu vynoril z nezmapovanej hĺbky mojej mysle...
Kráčam nahá o polnoci
po svete plnom paradoxov
-som anjel bez krídel.
Sedím na zošednutej tráve a
cítim tlkot
kamenných sŕdc, ktoré
náhlivo prechádzaju
všade naokolo,
ticho ma privádza do šialenstva...
A tak čakám na smrť, ktorá
ma prichádza opantať
vášňou
a odlietam na oceľových krídlach
motýla
do nekonečného ohňa bolesti...
Zajimave. Mozna nakonec prijdu na chut volnemu versi. Ocenuji, ze neservirujes myslenky na stribrnem podnose i za cenu, ze si ctenar basen vylozi jinak, nez puvodne vznikal.
