Text, ktorý sa proste zrazu vynoril z nezmapovanej hĺbky mojej mysle...
Uvidela som anjela,
jeho bezodné oči ma
prenasledujú v nočných morách,
kvôli nemu umieram zas o deň
dlhšie...
Odobral nôž z mojich rúk
a nechal ma utopiť sa
v ilúzii vlastnej reality.
S bázňou príjmam rany
dňa, aby som večer
mohla pre neho kričať do tmy...
...odozvou mi však je len
ticho a bolesť.
A tak vytrhnem tie
modré stromy života
a počkám si na
zázrak.
Zajimave, jak obcas maximalne negativni stavy davaji vzniknou pekne poezii. Osobne jsem zkousel psat v extremne dobrem rozpolozeni a plodim pak kyce. Tohle nevypada, ze by to bylo psano v dobrem rozpolozeni.
